Štedrosť

Ježiš prišiel ku Galilejskému moru, vystúpil na vrch a tam si sadol. Prichádzali k nemu celé zástupy, ktoré mali so sebou chromých, slepých, mrzákov, nemých a mnohých iných. Kládli mu ich k nohám a on ich uzdravoval. A zástupy žasli, keď videli, že nemí hovoria, mrzáci sú zdraví, chromí chodia a slepí vidia, a velebili Boha Izraela.

Ježiš zvolal svojich učeníkov a povedal: "Ľúto mi je zástupu, lebo už tri dni sa zdržiavajú pri mne a nemajú čo jesť. A nechcem ich prepustiť hladných, aby nepoomdlievali na ceste."

Učeníci mu povedali: "Kdeže vezmeme na púšti toľko chleba, aby sme nasýtili takýto zástup?"

Ježiš sa ich opýtal: "Koľko máte chlebov?"

Oni odpovedali: "Sedem a zopár rybiek."

Tu rozkázal zástupu, aby si posadal na zem. Vzal sedem chlebov a ryby, vzdával vďaky, lámal a dával učeníkom a učeníci zástupom.

Všetci jedli a nasýtili sa. A nazbierali sedem plných košov zvyšných odrobín. (Mt 15, 29-37)

Učeníci už videli ako sa to robí (nasýtiť zástup ľudí - Mt 14, 13-21), prečo sa teda znovu tak nechápavo pýtajú? Možno ide Matúšovi práve o to, že sa to nenaučili. To, čo sa tu odohráva, nie je z iniciatívy učeníkov ani z ich možností. Učeníci si to v predchádzajúcom prípade nevedeli predstaviť, ani teraz nechápu - a nabudúce, v nasledujúcej kapitole im bude Ježiš výslovne pripomínať obidvoje nasýtenia - a oni budú stále nechápaví.

Ježiš sa opäť ujíma iniciatívy a rovnako ako v predchádajúcom prípade najskôr skúma ich možnosti. Na to už učeníci dokážu reagovať rovnako (rovnako dobre) ako minule: dajú k dispozícií svoju vlastnú večeru. 

Počty sa budú o čosi líšiť - minule mali 5 chlebov, teraz sedem. Miesto 2 rýb bližšie neurčený počet rybyčiek. Na týchto drobných rozdieloch Matúš lipne, aby obidvoje príbehy v nepodstatných detailoch odlíšil. 

Rovnako ako naposledy je však popísané každé Ježišové gesto: vzal- vzdal vďaky - lámal - dával, tak, aby celok čo najviac  pripomínal čitateľovi večeru Pána (eucharistiu). 

Príbeh sa v hlavných rysocho zhoduje s predchádzajúcim nasýtením. Líši sa počtom surovín i počet účastníkov, ale opäť platí, že sa nasýtili všetci a zostalo i pre iných. Sedem (chlebov a košov) samozrejme vzbudzuje podozrenie na symbolické číslo. Ak pri predchádzajúcom  nasýtení zostalo dvanásť košov (ako pre dvanásť Izraelských kmeňov - pozvaní sú všetci), sedmička je číslom plnosti. To by mohol čitateľ opäť chápať ako pre všetkých Izraelitov, ale po Ježišovom rozhovore s Kanánskou ženou už oprávnene môže interpetovať pre všetkých ľudí, vrátane pohanov. 

Príbeh o Ježišovi, ktorý sýtil zástupy, je jediným Ježišovým zázrakom, ktorý je zaznamenaný vo všetkých štyroch evanjeliách. Ranná cirkev si tento príbeh vážila - považovala ho za predchodcu Ježišovho ustanovenia Eucharistie.

Vo všetkých evanjeliách sa zázrak začína aktom dávania. Predtým, ako môže Ježiš vziať, požehnať a lámať chleby a ryby, musí niekto prísť a ponúknuť tých pár kúskov, ktoré majú. V Matúšovej verzii (dnešné evanjelium) sa Ježiš pri konfrontácií s veľkým počtom hladujúcich pýta učeníkov, čo majú dať. Jediné, čo dokážu nazbierať, je sedem chlebov a "pár rýb". S tým Ježiš koná zázrak. 

Keďže sa chystáme naplno začať s vianočnými nákupmi, majme na pamäti tento príbeh. Ak dávame to, čo máme a sme, bez ohľadu na to, ako málo a bezvýznamne sa to môže zdať, môže to byť kresťanský prejav lásky. Tak ako to berie Ježiš to málo, čo môžu učeníci vymyslieť a nasýtiť tisíce chudobných, chorých a trpiacich, ktorí k nemu prišli. I my môžeme robiť vlastné malé zázraky napodobňovaním jeho príkladu, keď si  berieme z našej núdze, požehnávame ju vďačnosťou Bohu, ktorý nám to dal a dal nám to s láskou a štedro. Aj tie najmenšie darčeky, ktoré dávame v tomto vianočnom  období - ak ich dávame z lásky a túžby priniesť obdarovanému radosť a obohatenie - môžu byť rovnako sviatostné ako chleby a ryby, ktoré dáva Ježiš na úbočí hory pri Galilei. 

Nech je tento advent naším darovaním malými, ale účinnými zázrakmi Božej lásky uprostred nás. 

Akými konkretnými spôsobmi môže byť príbeh o zázraku nasýtenia zástupov chlebmi a rybkami inšpiráciou  pre naše vianočné nákupy?

So štipkou humoru by sme mohli tvrdiť, že náš Boh nevie spočítavať, ale len násobiť. On rád rozmnožuje "nad mieru", ake je zrejmé z evanjelia. V rovnakom duchu prorokuje Izaiáš:  "Pán zástupov vystrojí na tomto vrchu všetkým národom hostinu s mnohými jedlami: hostinu s výborným vínom, so šťavnatými jedlami, s vínom najjemnejším." (Iz 25,6) 

Náš Boh nie je chudobný žobrák, ale štedrý Pán: nie je lakomý "prehnane šetrný", i keď si to niekedy myslíme, pretože si pripadáme zapomenutí Bohom. Je márnotratne dobrý, ako to zažil stratený syn, ako to zažili hriešnici pri hostinách s Ježišom, učeníci v Káne Galilejskej po premenení vody na víno, a konečne i my pri slávení Eucharistie: na oltári nie sú tučné jedlá a výborné vína, ale niečo viac, Niekto viac. Ten, ktorý má všetko "v miere bez miery a nad mieru". 

Je ale pravdou i to, že Boh nedáva zakúšať túto hojnosť stále - konieckoncov Ježiš nerozmnožoval chleby a ryby každý deň. V našom evanjeliu najprv nechal zástupy trochu vyhladovať. Rovnako tak to robí i nami, aby rástla naša túžba, naša vnútroná prázdnota, ktorú potom naplní predovšetkým svojou prítomnosťou. On je plnosť: všetko to, čo hľadáme. A to "v miere bez miery a nad mieru". 

Prežili si niekedy radosť z toho, že Boh je práve k tebe nadmieru štedrý? A dokázal by si za to poďakovať, aspoňže preto, že tomu veríš, i keď to zrovna teraz nezakúšaš?